Rodinná oslava, mamine meniny. Zaspala som, ako ináč. Nestíham. Možno. Idem do sprchy, robím raňajky. Treba zbehnúť ešte pre kvety.

Jedenásť, vychystaná, len ešte tie kvety. Vychádzam, s čerstvo umytými vlasmi narazím na prízemí na susedu s obviňujúcim pohľadom. Umýva dlážku vo vchode a ja jej po nej šliapem.

S nepríjemným pocitom viny prebehnem po dlážke, ledva sa dotýkajúc zeme, aby som pri dverách zbadala jej muža, ako vonku práši koberec o lavičku pred vchodom. Z koberca sa dvíhajú mračná prachu. Zaváham. Ísť či neísť? Moje vlasy, moja pleť, sakra. Otočím sa, prebehnem znovu po čerstvo umytej dlážke a použijem východ do dvora. Na susedu sa radšej ani nepozriem.

Ok, som vonku, je krásne, teplo. Jarné májové slnko sa ešte len zahrieva. Najbližšie kvetinárstvo je tri minúty od domu. Vojdem dnu. Pozdravím, žiadna reakcia. Ticho, prázdno. Vtedy zbadám ceny na spravených kyticiach. 24 eur za tri kvety, wau. Vycúvam a mierim k ďalšiemu checkpointu.

Kvetinárstvo v obchodnom dome by mohlo byť otvorené, je vzdialené asi päť minút. Nasadím zrýchlené tempo. Obchodné centrum je samozrejme zatvorené, je sviatok, prvý máj. Cez okno vidím krásne, narezané kvety vo vázach. Škoda.

Čo ďalej? Viem, že minútku odtiaĺ bolo kvetinárstvo, ale ktovie, či bude otvorené. Opäť nasadím zrýchlené tempo, ale márne, je zatvorené.

Fuuu, a čo teraz? BILLA? Najkrajšie kytice budú už rozobraté, ale možno to stihnem do tej dvanástej…pozriem na zápästie, ou, nemám hodinky. A zabudla som si aj mobil.

Tak otočka a návrat na prvý čekpoint, tentokrát je tam predavačka i zákazník, majiteľ kaviarne odvedľa, predavačka mu vnucuje kvety za nižšiu cenu a na oplátku si objedná kávičku.

Prezerám si kvety, ponuka nič moc, ale niečo snáď vyberiem, začnem:

“Dobrý deň, chcela by som tri malé kytičky, tak po jednom kvete, napríklad ružu, plus obloženie nejaké to zelené…”

“Nech sa páči, vyberte si…radšej ako jednu ružičku si vezmite tri tulipány, tieto, pozrite, vyjde Vás to skoro rovnako….”

“Dobre, môže byť…a aké máte ešte kvety? Aby neboli rovnaké.”

“No a nechcete rovnaké? Aby sa Vám nepobili, že kto bude mat ktorú.”

“Nie, nechcem, aby boli rovnaké. Toto sú aké kvety? Môžete mi dat z nich? A potom ešte z týchto tu tiež po tri do ďalšej kytice.”

“Dobre, veď vy viete najlepšie.” povedala urazene predavačka kvetín a uvila mi tri kytice.