Keď som bola malé dieťa, otec mi tvrdil, že je pôvodom Indián, z kmeňa Asinibojcov. Ja som mu uverila, lebo keď máte päť rokov, veríte svojim rodičom. Vtedy som sa nepýtala, ako sa ocitol na Slovensku, kde sú predkovia, a tak som unikla možnosti skôr odhaliť túto lož. Ale aj keď som prišla na to, že je to výmysel, ponechala som si toto malé klamstvo, ako darček detstkej ilúzie, ktorá trvá svojím spôsobom dodnes, ako niečo milé, čo nás dvoch spája, lebo hoci nebol pokrvný Indián, ja som bola jeho indiánska dcéra. Divoška, ktorej vyrábal praky, luky a šípy. Niektorí sa tvária zvláštne, keď im poviem o svojom vzťahu k nožom – má to korene práve tu, správny Indián má nôž vždy pri sebe. Mám na palci jazvu, lebo ako päťročná som bola v Rači v lese s otcom, kde mi sekal konáre na šípy, a ja, nedočkavá, som vzala jeho dýku, a pokúšala sa vyrezať si do nich zárezy na tetivu. Dýka sa mi šmykla a rana tak hlboká, že som si myslela že prídem o prst, otcova krvavá vreckovka, obtočená okolo môjho krvácajúceho palca, jeho vydesený pohľad a rýchlo domov električkou. Nikto mi to nezašíval. Tú jazvu milujem.
Mala som karnevalový kostým Indiána. To nebol kostým, to bolo moje druhè ja. Každý deň som sa doň obliekla. Mama mi ušila a pomaľovala čelenku, aby som mala takú ako Winnetou. Mala som kompletnú výbavu – koňa (stoličku), ktorému som z maminých opaskov vyrobila opraty a strmene, sedlo, deku, ktorú som si priväzovala na zadok koňa, a cválala som na ňom, zažívala dobrodružstvá, ktorè boli len v mojej hlave.
Keď som mala sedem, snívala som o tom, že zdrhnem z domu a budem žiť v lese. Mala som prichystané najnutnejšie veci. Neskôr som mala už aj ozajstný nožík – vykšeftovala som ho s bratom za vejár. Najlepší kšeft môjho života. Doteraz sa čudujem, že mi ho brat nechal. Musel ma mať fakt rád.
Nielenže som mala všetky tieto dekorácie, ja som skutočne strieľala z luku. A išlo mi to veľmi dobre. Bol to len obyčajný drevený luk, kde tetiva bol špagát, ale fungovalo to. Keď som prišla do letného tábora, prihlásila som sa do streleckého krúžku, kde sa strieľalo zo vzduchovky. Ako jediná baba. A bola som skoro najlepšia.
Kravy. Kone. Prasatá. Psy. Staré, opustené budovy. Vysoké hory. More. Fantastické jedlo, priateľskí ľudia. My a skupiny ďalších turistov z celého sveta pod ľadovcom. Túlavé psy, čo za kus žvanca sú ochotné ťa brániť. Flegmatické kravy na ďiaľnici aj vysoko na strmých stráňach. Crossing the river on horses. Divočina. Odľahlosť. Autentickosť. Podstata bytia. Len kráčaš a dýchaš a tešíš sa na dobré jedlo a teplú posteľ. Vysoké vežičky, pevnosti. Blatové, drevené osady.
Deti na priedomí,chlapec na koni, babka so zošúverenou tvárou a upracovanými rukami. Žena dojaca kravu, sediac na šamlíku. Horskí muži pri ohni, popíjajúci miestnu pálenku. Kravy, derúce sa do krčmy. Piecka, čerstvo uoečený chlieb. Buchty. Vôňa domova.
Tradície. Jednoduchosť a prostota, čírosť.
Hučiace more. Jeho sila a moc, prichádzajúca z hlbín, gravitácia a sila Mesiaca.
Stará bytovka, topánky ored dverami, trenky na šnúre. Chlapci hrajúci sa na dvore. Posledné dni leta. Orechy a oriešky.
Majestátnosť hôr. Ticho. Večnosť ľadovca, meniaca sa na minulosť. Hukot padajúcich skál. Ľadová voda. Fotky, selfíčka, videá.
Starobylé mesto, pomaly sa prispôsobujúce turizmu. Turisti, už známe tváre, spoznávame sa, zdravíme. Guesthousty, hotely, krčmičky, múzeá, pamiatky.
Áno, výraz “dezolát” sa v súčasnosti používa najmä v Slovensku a Česku v pejoratívnom zmysle. Obyčajne označuje ľudí, ktorí sú vnímaní ako dezorientovaní alebo marginálni členovia spoločnosti, často spájaní s extrémistickými názormi, popieraním vedeckých faktov či šírením dezinformácií, najmä v súvislosti s pandémiou, politikou alebo konšpiračnými teóriami.
Pôvodne slovo dezolát znamenalo opustený, spustnutý alebo zúfalý, no v súčasnosti je v politicko-spoločenskej sfére často používané s ironickým alebo zhadzujúcim podtónom voči určitým skupinám ľudí.
Je to dosť emocionálne nabité slovo, ktoré má rôzne konotácie v závislosti od toho, kto ho používa a na koho je smerované. Prečo sú dezorientovaní?
Ľudia označovaní ako “dezoláti” môžu byť vnímaní ako dezorientovaní z viacerých dôvodov, najmä ak sa opierajú o dezinformácie, konšpiračné teórie či alternatívne pohľady na spoločenské a politické dianie. Niektoré z hlavných dôvodov, prečo sú považovaní za “dezorientovaných”, môžu byť:
Dezinformácie a konšpiračné teórie: Často sa stávajú cieľom dezinformačných kampaní, ktoré šíria skreslené alebo nepravdivé informácie. Tieto informácie môžu byť lákavé, pretože ponúkajú jednoduché alebo “skryté” vysvetlenia komplikovaných problémov.
Nedôvera voči autoritám: Mnohí ľudia, ktorí sa stotožňujú s týmto výrazom alebo sú tak označení, môžu mať hlbokú nedôveru voči vláde, vedeckým inštitúciám, médiám či expertom. Táto nedôvera môže byť spôsobená dlhodobou frustráciou zo sociálnych a ekonomických nerovností alebo z chýb, ktorých sa vlády dopustili.
Pocit marginalizácie: Niektorí ľudia môžu mať pocit, že sú v spoločnosti prehliadaní alebo ignorovaní. Tento pocit marginalizácie môže viesť k vyhľadávaniu alternatívnych zdrojov informácií, ktoré sa prezentujú ako “proti systému” a vyvolávajú dojem, že ponúkajú pravdu, ktorú mainstream skrýva.
Sociálna frustrácia: V období ekonomickej alebo politickej neistoty sa môžu mnohí cítiť zmätení, nahnevaní alebo bezmocní. V takom stave sú ľudia náchylnejší prijať naratívy, ktoré im poskytujú jasného vinníka (napr. vládu, elity, zahraničné mocnosti).
Echo komory: Sociálne médiá často podporujú vznik “echo komôr”, kde ľudia dostávajú informácie len od rovnako zmýšľajúcich osôb. V takýchto prostrediach sa extrémnejšie názory môžu posilňovať, čo vedie k uzatváraniu sa pred alternatívnymi alebo vyváženými pohľadmi.
Emočná manipulácia: Niektoré dezinformačné zdroje sú špeciálne navrhnuté tak, aby manipulovali s emóciami, ako sú strach, hnev či frustrácia. Keď sú ľudia emocionálne zaujatí, môžu byť menej kritickí voči informáciám, ktoré prijímajú.
Pre mnohých “dezolátov” nie je táto dezorientácia úmyselná, ale je výsledkom komplexného súboru faktorov vrátane osobných skúseností, sociálnych podmienok a prístupu k informáciám. Ako to riešiť? Čo sa s tým dá spraviť?
Riešenie problému s dezorientáciou ľudí, ktorí sú často označovaní ako “dezoláti”, si vyžaduje systematický a komplexný prístup. Existuje niekoľko krokov, ktoré môžu pomôcť, a tieto kroky by mali zahŕňať vzdelávanie, otvorený dialóg, kritické myslenie a lepšiu mediálnu gramotnosť. Tu je niekoľko kľúčových oblastí, na ktoré by sa mohlo zamerať:
1. Podpora kritického myslenia a mediálnej gramotnosti
Vzdelávanie: Učiť ľudí kriticky analyzovať zdroje informácií a rozlišovať medzi spoľahlivými a nespoľahlivými správami. Je dôležité, aby si verejnosť osvojila schopnosti na odhaľovanie dezinformácií a manipulácie.
Zvyšovanie mediálnej gramotnosti: V školách aj mimo nich by sa malo klásť väčší dôraz na to, ako fungujú médiá, ako sa tvoria správy a aké techniky používajú dezinformačné kampane. Takéto vzdelanie môže ľuďom pomôcť lepšie rozlišovať medzi faktami a fikciou.
2. Otvorený dialóg a empatia
Rozhovory namiesto odsudzovania: Odsudzovanie alebo zosmiešňovanie ľudí, ktorí veria dezinformáciám, môže len prehĺbiť ich odpor a izoláciu. Naopak, vedenie otvoreného dialógu založeného na empatii a pochopení môže pomôcť k lepšiemu porozumeniu ich obáv a neistôt.
Vzájomné pochopenie: Niekedy ide o základné ľudské potreby – byť vypočutý a pochopený. Snažiť sa zistiť, prečo ľudia veria určitým naratívom a aké problémy sa skrývajú za ich presvedčeniami, je kľúčom k zmene ich postojov.
3. Lepší prístup k spoľahlivým informáciám
Zvýšenie dostupnosti dôveryhodných zdrojov: Uistiť sa, že verejnosť má prístup k spoľahlivým informáciám a že tieto informácie sú komunikované jasne a zrozumiteľne. Správy od odborníkov by mali byť jednoduchšie pochopiteľné a dostupné širokej verejnosti.
Posilnenie dôvery v inštitúcie: Vlády, médiá a vedecké inštitúcie musia pracovať na obnove dôvery. Transparentnosť, otvorenosť a zodpovednosť pri riešení problémov sú kľúčové pre zvýšenie dôvery verejnosti.
4. Riešenie socio-ekonomických problémov
Znižovanie frustrácie a marginalizácie: Mnoho ľudí, ktorí sa obracajú k extrémistickým názorom a dezinformáciám, tak robí z pocitu sociálnej a ekonomickej frustrácie. Riešenie problémov ako nezamestnanosť, chudoba, nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu môže zmierniť pocit bezmocnosti, ktorý často vedie k prijímaniu radikálnych postojov.
Podpora komunitnej súdržnosti: Budovanie silnejších komunít, kde ľudia cítia podporu a spolupatričnosť, môže znížiť náchylnosť k dezinformáciám. Ľudia, ktorí sú viac integrovaní do svojich komunít, sú menej náchylní hľadať alternatívne, často nepravdivé vysvetlenia.
5. Zodpovednosť sociálnych médií a technologických firiem
Regulácia obsahu: Sociálne médiá zohrávajú kľúčovú úlohu pri šírení dezinformácií. Technologické spoločnosti by mali byť viac zodpovedné za kontrolu obsahu, ktorý šíria, a mali by aktívne bojovať proti šíreniu lží a konšpiračných teórií.
Algoritmy a transparentnosť: Algoritmy, ktoré sú navrhnuté tak, aby uprednostňovali kontroverzný alebo senzacionalistický obsah, by mali byť prehodnotené. Používatelia by mali mať možnosť lepšie kontrolovať to, aký obsah sa im zobrazuje.
6. Podpora pozitívnych vzorov a odborníkov
Prezentácia odborníkov: Vytvoriť priestor pre vedcov, odborníkov a rešpektovaných verejných činiteľov, ktorí dokážu prístupným spôsobom komunikovať fakty a odbúravať mýty.
Vzorové osobnosti: V spoločnosti by sa mali podporovať pozitívne vzory, ktoré prispievajú k racionálnej diskusii a poukazujú na dôležitosť overovania faktov.
7. Posilnenie lokálnych iniciatív a aktivít
Komunitné projekty: Iniciatívy zamerané na zapojenie ľudí do lokálnych projektov a aktivitách môžu prispieť k zmierneniu pocitu izolácie a frustrácie. Ak sa ľudia cítia byť súčasťou zmysluplných aktivít, je menej pravdepodobné, že budú hľadať radikálne riešenia na svoje problémy.
Týmto spôsobom by sa dalo postupne zmierniť šírenie dezinformácií a zlepšiť orientácia ľudí v zložitom svete plnom protichodných informácií. Kľúčom k úspechu je dlhodobý prístup a trpezlivosť, ktorý sa zameria na obnovu dôvery v spoločenské inštitúcie, podporu vzdelávania a otvorený dialóg.
Mám takú teóriu. Ak mne robí radosť, ak niekto má radosť, prečo by nemal mať radosť vesmír, ak niekomu spraví radosť? Veď prečo iné by to tu bolo? Nie je nedostatok šťastia len dôsledok neschopnosti dopriať si a výchovy sebaubližovania si?
Čo ak je vesmír len bezstarostný päťročný chlapec, čo sa rád hrá a robí zábavné veci? Čo ak túži každému vyhovieť, a keďže sme takí šialení, máme tu vojny namiesto raja?
Zatvor oči a predstav si niečo, čo by si chcel. Niečo moźno uletené, ale reálne. Predstav si cestu k tomu snu, akokoľvek kostrbatú a príkru. A kráčaj po nej, krok za krokom. Vesmír ti rád pomôže. Lebo on je tvorivá sila, on je chaos, on je neobjavená budúcnosť.
“When kids look up to great scientist the way they do to great musicians and actors, civilization will jump to the next level.” (Brian Greene)
Star Party na Devíne, foto: Tomáš
Čo je to Starmus?
Medzinárodný festival Starmus je medzinárodné stretnutie zamerané na oslavu astronómie, výskumu vesmíru, hudby, umenia a prírodných vied. Založil ju astronóm / amatérsky hudobník Garik Israelian a hudobník / astrofyzik Brian May (wikipedia).
Ako som sa dozvedela o Starmuse?
Keďže som fanúšik vesmíru, lietania do vesmíru, objavovania vesmíru, scifi filmov, románov a seriálov, zabŕdla som aj do knižiek o fyzike a fyzikoch a čo to o Starmuse som už počula, keď mi na internete vybehla reklama na tento festival na Slovensku. Najprv som tomu nechcela veriť, ale bolo to skutočné. Lístky však boli pomerne drahé a predstava mňa, ako sa túlam po prednáškach, ktorým nerozumiem, plnej múdrych vážnych ľudí v oblekoch, bola desivá. Takže keď som zbadala, že hľadajú dobrovoľníkov, prišla mi to ako skvelá príležitosť spojiť príjemné s užitočným – budem na fantastickom festivale plnom múdrych ľudí, naučím sa čosi nové, precvičím si angličtinu a zoznámim sa s rovnako zameranými ľudmi.
Splnili sa mi moje očakávania? Nadmieru.
Náhodou som si asi mesiac pred Starmusom kúpila vo výpredaji knižku Chrisa Hadfielda Astronautov sprievodca životom na Zemi, hoci som netušila, kto to je, ale takú téma a autora astronauta som si nechcela nechať ujsť. A keď som zistila, že bude na Starmuse a dokonca na ISS hral Space Oddity, vedela som, že ho musím vidieť naživo. A nielen že som ho videla, niekoľkokrát som stála, sedela či čupela vedľa neho. A mám jeho podpis!
Ako prebiehalo prihlasovanie a výberové konanie?
Vyplnila som prihlášku – formulár na internete, pripojila životopis, narýchlo napísala motivačný list a poslala na určenú adresu. K môjmu prekvapeniu a nesmiernej radosti sa mi o pár dní ozvali, že ma vybrali a prejdem hromadným online pohovorom. Online pohovory neznášam, ale čo už. Aspoň, že už mám s nim dosť skúseností a viem, čo ma zhruba čaká.
V určený deň som sa samozrejme náležite pripravila, dobre som sa vyspala, najedla, dala som si kávu a čakala na link, ktorý ma pripojí na Zoom. Lenže čas plynul a link nikde. Dofrasa, snáď sa to nepokazí kvôli banálnej chybe. Rýchlo som napísala na email, že som nedostala link. Nakoniec mi nejaký poslali a hoci v zlej kvalite, porozprávali sme sa o tom, čo je Starmus, kto som ja a prečo chcem byť na Starmuse. Dopadlo to dobre, vzali ma.
Ďalší level bol workshop, ktorý prebiehal tri hodiny online, zúčastnilo sa ho 26 ľudí. Mali sme sa predstaviť, niečo o sebe povedať, o svojich snoch plánoch cieľoch povahe atď, ale žiadne informácie o organizácii, ani o tom, čo budeme robiť neprišli. Síce nikto nič nepovedal, ale na konci to jeden z nás napísal, na čo bola odpoveď len “dozviete sa informácie na Discorde”. Dosť ma to už znervóznilo. Chcela som vedieť, čo budem robiť a kedy.
Na Discord prišla informácia, že sa stretneme v nedeľu o 12.00 v Grand Hoteli River Park v Bratislave. Takže môj plán bol vyraziť ráno z Modry, odviezť veci k mame a ísť na stretnutie. Keďže som netušila, čo budem celý týždeň robiť, zbalila som si všetko.
“Bridge from the Future” featuring Jean-Michel Jarre Special Guest appearance by Brian May, začiatok o 20.00
Stretnutie v hoteli tiež bolo mierne chaotické a málo informatívne. Diane, naša “šéfka”, išla otvoriť miestosť, kde sme sa mali zhromaždiť, ale bola zamknutá. Nejaká dobrovoľníčka odbehla na recepciu zohnať kľúč. Keď sme vošli dnu, bolo tam len do dvadsať miest, hoci nás bolo päťdesiat, tak sme tam stáli pri stene. Nefungovalo tam svetlo, čo sa tiež poriešilo až za niekoľko minút. Diane bola veľmi milá, ale stále sme sa nedozvedeli nič konkrétne, len akési náznaky toho, čo sa bude diať. Upokojovala nás tým, že sa to všetko dozvieme priebežne. Pýtala sa, kto chce byť v PR teame, tak som sa prihlásila, hoci som netušila, čo to bude obnášať, len to, že musím byť časovo flexibilná. Dúfala som, že to bude zaujímavé, dynamické a budem mať viac šancu stretnúť speakrov. Spravila som veľmi dobre.
Zadanie na dnešný deň bol stretnúť sa o 18.00 pri Inchebe pred koncertom. Nič konkrétnejšie sme nevedeli, len že tam bude nejaký stánok.
Odišla som zo stretnutia a rozhodla som sa ísť prejsť po Starom meste. Obzriem si Hlavné námestie, kde bude časť festivalu, stánky a stage. Práve som tam prišla, keď mi na Discorde pípla správa od Diane, že súrne potrebujú niekoho kto je nablízku, aby prišiel. Najprv som to nemala v pláne, chcela som ísť ku mame sa najesť a oddýchnuť si pred koncertom, ale potom som si spomenula na svoje nové životné krédo, že využijem každú možnú príležitosť a vrátila som sa do Grand Hotela.
Bol tam už Dušan, už postarší dobrovoľník, s ktorým som sa už rozprávala, takže sme sa poznali. Brezo, pekná španielska blondínka, sa nám snažila vysvetliť, čo budeme robiť, ale zas nepovedala nič konkrétne a Dušan z toho veľmi znervóznel a začal jej vysvetľovať, že si nie je istý, či to zvládne. Brezo naňho nechápavo hľadela, nakoniec ho poprosila, aby vyšiel von, že to doriešia potom. Vonku som mu povedala, že nech to nerieši, určite to nebude nič náročné, a ak bude, tak to povie potom.
Ono aj tá jazyková, aj kultúrna bariéra robí svoje. Diane nám povedala, resp. som z nej vytiahla jednoduchú informáciu, že budeme podľa zoznamu kontrolovať novinárov a dávať im pásky.
Povedala som Diane, že som hladná a musím sa ísť niekam najesť, ale že sa hneď vrátim. Zbehla som dolu do reštaurácie Wabi Sabi a dala si skvelý ramen.
Keď som sa vrátila, bol tam Filip a balili do tašiek reklamné predmety. Tričko, čiapka, zošit, pero, odznak, nálepka, eset premium kód. Tak sme ostošesť balili, prišli ľudia, vzali pobalené balíčky, popratali sme, zas sme balili a tak dokola. Potom povedali, že stačí, a že nás vezmú autom na koncert, kde budeme akreditovať novinárov. Čo v preklade znamená, že ich nájdeme na zozname a dáme im náramok.
Ostatní dobrovoľníci tam mali prísť o šiestej do určeného stánku a predávať tričká. Lenže ako sme neskôr zistili, ten stánok tam nebol, a ja dodnes neviem prečo.
Nás ale luxusne odviezli autom sponzora festivalu KIA priamo do areálu, odviedli ku vchodu, kde bol stôl, dali nám zoznam, náramky a bol tam s nami jeden človek, čo riešil problematické situácie, napríklad ak sa chcel dostať dnu niekto, kto nebol na zozname, alebo chcel ísť dnu s fotoaparátom, hoci si ho nenahlásil.
Zabudli nám priniesť stoličky, čo som si uvedomila, až keď ma rozboleli doma nohy.
Novinárov neprišlo až toľko, ako som čakala, oveľa viac chodilo VIP ľudí, ktorých páskovali pri stole pred nami mladé pekné hostesky. Bolo vidieť mnoho známych tvárí, najznámejšia, aspoň pre mňa, bola bývalá premiérka Radičová.
Povedali nám, že to môžeme o pol deviatej zabaliť, ale reálne sme to zabalili až o deviatej. To už bol koncert, a dostať sa na dobré miesto bol problém. V areáli bolo tridsaťtisíc ľudí. Mali nás pustiť do VIP alebo Media zony, ale nikam nás nepustili, tak som si pozrela asi polhodinu koncert a potom šla domov, aby som sa vyhla návalu na konci.
Jane Goodall, svetoznáma primatologička, Katharine Hayhoe, Nathaniel Keohane, Mary Kaldor, Sylvia Earle, slávna morská biologička, Steven Chu, Maureen Raymo, panelová diskusia – Damia Barcelo, Ros Rickaby, Bob Bishop, panelová diskusia – Svitlana Krakovska, Chris Rapley
Boli sme dohodnutí, že prídeme znovu do Grand Hotela, kde sa stretneme o desiatej.
Po ceste som na nábreží zbadala požiarnikov a práve uhasený požiar na lodi Pink Whale.
Do hotela som prišla som trochu skôr, už tam bol Filip, tak sme trochu pokecali a práve som chcela ísť na WC, keď prišiel starší muž s mladou dievčinou a hľadali niekoho, kto im dá badge, preukaz. Vraveli, že mali problém sa dostať aj na koncert. Bol to jeden z prednášajúcich, ako som neskôr zistila, George Smoot. Americký astrofyzik, kozmológ a laureát Nobelovej ceny. Tiež je známy tým, že vyhral milión dolárov v súťaži Ste múdrejší ako piatak?
Ponúkla som ho, nech si sadne na gauč, čo chcel odmietnuť, lebo mal pocit, že ho púšťam sadnúť si namiesto seba. Ale som mu vysvetlila, že idem akurát na wc a kľudne si môže sadnúť. Skromný, slušný človek. Keď som sa vrátila z wc, bolo to ešte zaujímavejšie – už prišiel Dušan a Georgeova spoločníčka mu vysvetľovala, ako má cvičiť. Tak stojím v hale luxusného hotela a v spoločnosti laureáta Nobelovej ceny sledujem cvičenie na koberci. A George sa smeje.
Ak chcete vidieť, ako sa George smeje, pozrite si ako vyhral milión dolárov.
Prišiel Noro, náš arménsky šofér, a keď poriešili badge, odviezol nás do Arény. Tam sme prešli cez backstage, kde som s úžasom čítala nápisy na dverách – Offspring – Brian May – Celest Buckingham….cítila som sa ako vo sne. V jednej zo šatní sme si zložili veci a vyšli do sály, kde už bol nachystaný Starmus Stage. Wau. Nádhera.
Vyšli sme pred Arénu, kde nám naša arménska koordinátorka Lilit vysvetlila, že budeme zase odškrtávať mená na zozname a každému na zozname dáme badge. Ok, to už poznáme, ale čo s vodou a jedlom? Poriešim, sľúbi.
Najprv bola tlačová konferencia, neskôr mali byť prednášky. Čoskoro začali chodiť novinári, mnohí z ních tí istí, čo prišli aj na koncert, tak som už ich poznala. Išlo to rýchlo. Čoraz častejšie začali k nám chodiť ľudia vypytovať sa rôzne otázky – čo je to tu za akciu? Dá sa tu kúpiť lístok? Kde je VIP vchod? Kde je bezbariérový vchod? Máte tu niekde program?
O druhej sa už začali prednášky, a Dušan, ktorý si v skutočnosti kúpil lístok, si ich chcel ísť pozrieť, tak znervóznel. Našťastie prišiel Filip, tak ho vystriedal. Potom prišla Lilit, ktorá vystriedala mňa, no keď som videla, že práve prednáša Jane Goodall, vrátila som sa a poslala som tam Filipa, ktorý ju chcel vidieť viac. Ale už aj tak končila. V ten deň som toho veľa nevidela, ale nevadilo mi to, tešila som sa na iné prednášky. Videla som záver Sylvie Earle, Stevena Chu a Maureen Raymo.
Na konci dňa sme konečne dostali bagety a vodu.
14.5.2024
Tretí deň – utorok: planetárium, prednášky, starparty na Devíne
Keďže ma hľadanie v zozname, vytlačenom na papiere v tabuľke, ktorá nebola usporiadaná ani podľa abecedy, ani podľa ničoho, veľmi nebavilo, rozhodla som sa, že si skúsim niečo iné. Nahlásila som sa na Hlavné námestie, že si tam pôjdem vyskúšať čokoľvek tam robia, a poobede pôjdem k Aréne hľadať v zozname mená.
O pol deviatej som prišla k nášmu stánku, kde sa mi Tomáš ponúkol, že mi ukáže planetárium, aj ako sa v ňom púšťajú videá. Wau, super, presne to som chcela. Tak sme šli dnu, cestou sa k nám pripojil Nemec Sasha, ktorý mi to všetko detailne vysvetlil a poukazoval nám aj ďalšie veci, ktoré sa dajú s tým robiť. Oh, tu chcem zostať zvyšok festivalu, fantastické, povedala som si. Okolo obeda tam už však bol taký hic, že som bola rada, že ma prišiel niekto vystriedať.
Planetárium na Primaciálnom námestí
Celkovo tam bolo osem filmov, ktoré sa púšťali náhodne, jeden trval približne 25 minút. Púšťalo sa to cez aplikáciu DigitalSky Dark Matter.
Po krátkej pauze som sa presunula na Zimný štadión, kde som povedela Lilit, že tam budem len hodinu a potom idem na prednášku. Mali problém so zohnaním ľudí na prestriedanie, ale nakoniec sa niekto prihlásil a ja som si mohla užiť prednášky. Uvedomila som si ale, že mám problém sa na ne sústrediť. Stále mi ubiehali myšlienky, že čo sa deje inde.
Videla som: Charlie Duke, Tony Fadell, Kip Thorne a Lia Halloran, Bernhard Scholkopf, Philip Torr, Gary Marcus, Roeland Nusselder.
Brian May sedel v prvom rade. Tak isto aj Kip Thorne. Philip Torr mi o deň neskôr na koncerte Offspring skočil nechtiac na nohu, čo považujem za veľké šťastie, lebo sa mi vzápätí veľmi ospravedlňoval.
Bola som už vcelku unavená a témou dňa bola Star Party, ktorá sa mala konať večer na hrade Devín. Nemala som v pláne tam ísť, ale nechala som si túto možnosť otvorenú, podľa toho ako sa budem cítiť. Tomáš ma ale presvedčil – takúto šancu už mať nebudeš. A mal pravdu, a ja som veľmi vďačná, že mi to povedal. Stihla som to na poslednú chvíľu – z prednášok som išla na Hlavné námestie, kde nám dodali bagety a sendviče, tak som si jeden dala a rozhodla sa, že to skúsim. Autobus, ktorý nás mal odviezť, odchádzal z Grand Hotela o pol deviatej. Iná možnosť bola ísť mhd – busom č. 29 spod Mosta SNP. Tam som tak či tak mala v pláne ísť, keďže mi odtiaľ išiel bus do Petržalky.
Chytila som bus č. 29, už bolo za desať minút pol deviatej. Vravím si, ak to nestihnem, odveziem sa busom na Devín. Ale pri Grand Hoteli som videla pristavené busy, tak som vystúpila, lebo je to predsa len iný zážítok, viezť sa súkromným busom plným laureátov Nobelovej ceny a ďalších význačných vedcov a astronautov.
Na autobus sme ešte chvíľu čakali, počkali sme, kým nastúpia naši hviezdni hostia, ktorí sa správali úplne normálne, nepovedali by ste o nich, že sú tí ľudia niečím výnimoční. Nesmelo som nastúpila, našli sme voľné miesto a už sme sa len tešíli na párty. Cesta chvíľu trvala, lebo na nej niečo opravovali. Devín je úžasné miesto, ale je tak ďaleko, že tam zriedkakedy chodím. Bola už tma, keď sme prišli, obloha bola čistá, ideálna na pozorovanie hviezd, fúkal trochu vietor, ale nebola zima.
Vyšliapali sme si to na kopec, boli tam aj vozítka pre dvoch či štyroch ľudí, pre tých, ktorí nevládzu alebo sa im nechce. Po ceste boli rozmiestnené nafúknuté balóny, imitujúce Mesiac či Mars. Hore hrala hudba, bol práve koncert Billy Barman, a boli tam dlhé rady ľudí, čakajúcich na kuknutie do teleskopu. Mne by sa čakať nechcelo.
Dostali sme pásky na ruky, takže sme mohli ísť aj do VIP zony, ktorá bola úplne hore na hrade. Bolo tam veľa jedla aj nápojov, ale ja som nebola hladná, keďže som krátko predtým zjedla ten sendvič. Tak som si dala malinovku a neskôr pohár vína a čakali sme, kým sa uvoľnia rady na teleskopy. Zatiaľ sme obzerali ľudí a hádali, kto je kto. Zbadala som Georga Smoota, sediaceho osamelo na lavičke, a povedal som Tomášovi, kto je to. Spoločenský Tomáš si k nemu hneď sadol a načali ťažké témy.
Ja som s Denisou vybehla pozrieť do teleskopov. Neboli tam dlhé rady, bolo ich asi šesť. V prvom bola dvojhviezda – Dve bodky, trochu sklamane som skonštatovala. V druhom cigarová galaxia a v tretej podobná Mliecnej ceste, vzdialené stovky tisíc svetelných rokov. Vyzeralo to ako fotky z NASA. Uvedomila som si, že nie som schopná plne oceniť tieto výdobky našej civilizácie, ktoré vedia pozorovať objekty tak veľmi vzdialené.
Vrátili sme sa k Tomášovi, ktorý na moje ptekvapenie stále počúval Smootov výklad. Potom nás s ním odfotil a my jeho. Takže predsa len mám aspoň jednu fotku s celebritou.
Star Party na Devíne, VIP
Neskôr objavil na párty aj Chrisa Hadfielda, čo bola “naša” najväčšia superstar a podarilo sa mu získať podpis do knižky, ktorú obaja máme. Volá sa Astronautov sprievodca životom na Zemi a silno ju každému odporúčam. Chris je naozaj superstar, okrem toho, že je astronaut, bol aj veliteľ na ISS, skúšobný pilot a okrem vtipných videí z ISS nahral aj album, na ktorom je aj upravená verzia pesničky Davida Bowieho Space Oddity. No nemiluj ho 🙂
Využila som aj príležitosť pozrieť si nočnú Bratislavu z hradu Devín.
15.5.2024
Štvrtý deň – streda: planetárium, odovzdávanie cien, Offspring
V planetáriu sa mi páčilo, tak som tam v stredu išla znovu. Vymenila som si s niekým šíchtu, ako to nazvali, a prišla som tam o pol jednej. Vnútri ale bolo príšerne teplo, tak som rada ostala vonku, kde ma bolo treba viac. Bola tam iba jedna dobrovoľníčka, ktorá nevedela po slovensky, ktorej rád a ochotne vypomáhal SBSkár, ktorý strážil planetárium. Kým som tam bola, porozprával mi o sebe naozaj veľa.
Tak som si užívala čerstvý vzduch a neustály prísun pýtajúcich sa ľudí, či už anglicky alebo slovensky hovoriacich, mamičky s deťmi, dôchodcov, študentov. S každým sa bolo treba baviť inak, a mňa nesmierne baví byť milá a užitočná. Bolo tam veľa mamičiek s deťmi, ktoré si potrebovali nechať vonku kočíky, kolobežky, trojkolky, takže to tam vyzeralo ako v kočikárni. Prišiel aj Marián Greksa s nejakým kamošom s gitarou a malým chlapcom. Kým čakali vonku, brnkali čosi na gitare.
V jednej chvíli prišiel ku mne zahraničný turista a oznámil mi: Prime minister was shot. Nechápavo som naňho hľadela, ukazoval mi BBC správy v mobile. Hneď sme všetci vytiahli mobily s tým, že to je určite nejaký hoax, ale bolo to tam, všade. Jedna postaršia pani, Slovenka, keď to počula, zbledla a vyzerala že odpadne. Myslela si, že zomrel. Keď som jej povedala, že je len postrelený a je v nemocnici, upokojila sa.
O pol šiestej som mala byť už v Aréne, tak som sa o piatej presunula tam, na akreditáciu.
Prišli aj ďalší, takže stačilo to nachystať a vysvetliť im, čo majú ako robiť, a o pol šiestej som si išla pozrieť odovzdávanie cien. A bola to fakt paráda na svetovej úrovni. Presne ako Hans Zimmer povedal, Forget the Oscars ! Starmus is the place to be !
No a po odovzdávaní cien nasledovala pauza, po ktorej mal byť koncert Offspring. Staff začal odkladať stoličky v sále, aby sa dalo stáť, poskakovať a robiť všetko to, čo sa robí v hľadisku na punkovom koncerte. Dav sa pomaly posúval von, niektorí ostávali a rozprávali a fotili sa s celebritami. Ľudia z VIP sa presunuli do VIP kantíny, kde bolo jedlo, nápoje aj káva. Čo sa týka dobrovoľníkov a ich stravovania, bolo to stále také rozpačité. Už sme mali nárok na bagety, ale vo VIP sme boli stále cudzí. Niektorí tvrdili, že tam môžeme jesť, iní zas, že nie. Tak podľa toho to aj vyzeralo. Ale nikto nás nevyháňal.
Koncert Offspring bol presne taký, aký by sa dal očakávať. To čo zrejme inde nepredviedli, bolo číslo s Brianom Mayom a výroky o tom, že inteligentní ľudia viac nadávajú, čo následne oslavovali kričaním Fuck you a nabádaním publika, aby robili to isté. Nezúčastnila som sa, lebo nadávam len keď to dáva zmysel alebo keď som fakt naštvaná.
Koncert Offspring
Po vypočutí si klasických punkových hitov som sa vymotala z davu a ponáhľala sa chytiť posledný bus. Ako som sa dopočula, niektorí z dobrovoľníkov pokračovali v žúrovaní až do tretej. Ja som bola teda hotová.
Starmus4schools – Jane Goodall, Chris Hadfield, Richard Marko, Slovak filmarmony orchestra
Lectures – Pietro Barabaschi, Martin Rees, George Smoot, Michel Mayor, Laurie Anderson, Anton Zeilinger, Donna Strickland, Kurt Wothrich
Och, toto bolo skvelé. Akcia pre deti. Pretože sa malo pokaziť počasie a planetárium ráno malo zbaliť, hľadala som alternatívny plán. Náhodou som zistila, že v tento deň je Starmus4schools. Nie je to uvedené v tom hlavnom programe, ale vybehlo mi to kdesi v upozorneniach. Deti sú fajn, prečo nie. Tak som sa prihlásila, že idem vypomáhať. Reálne tam nebolo veľmi čo robiť, lebo úloha bola presvedčiť nejaké deti, aby sa odfotili pri banneri Esetu-Starmusu s hashtagom #starmus4schools. Boli tam štyri dobrovoľníčky, dve z nich nevedeli po slovensky.
Presviedčať niekoho, aby sa odfotil (čo je činnosť, ktorú ja sama nemám rada), je pre mňa ťažké, ale nakoniec som našla stratégiu, ako na to a podarilo sa nám pár ľudí nahovoriť. A keď všetky deti už sedeli, mohli sme si pozrieť prednášky. A tie boli famózne – podarilo sa mi vidieť Jane Goodall, Chrisa Hadfielda a Richarda Marka. Nasledovalo niečo ešte lepšie – Slovenský filharmonický orchester, hrajúci Interstellar, Star Wars a spolu s Chrisom Space Oddity. Wau. How lucky am I.
Chris Hadfield hrajúci Space Oddity s orchestrom:
Nuž a po skončení zas akreditácia a prednášky.
Môj obľúbený George Smoot dal takú, že by to ani študenti nestíhali, Michel Mayor som už ani nevnímala, ale keď prišla Laurie, túto úžasnú bytosť som si musela vypočuť. Usúdila som, že som príliš unavená na čokoľvek a idem domov spať, ale ešte som si dala Tai Chi s Laurie.
Celá sála cvičiaca Tai Chi s Laurie:
Lekcia Tai Chi s Laurie Anderson
Keď som si pospala, ešte stále bolo dosť času ísť na námestie pozrieť si tamojšie atrakcie. Ja som to totižto za celý týždeň nestihla a v piatok malo liať. Tak som sa nakopla a išla naspäť do mesta.
A stálo to za to. Chcela som si vyskúšať simulátor lietania na helikoptére, aj sa mi to podarilo. Bol to tak skvelý pocit, že som si hneď chcela ísť kúpiť hodiny lietania. Len tá cena ma stiahla späť z oblakov. Ale máte možnosť si to vyskúšať len za 199 eur.
Ďalej tam bol chutnučný had, ktorého som si hneď vypýtala na ruky, a nejaký výzkum vodných lariev, takže som asi desať minút fascinovaná zízala na larvy pod mikroskopom, čo môže pripadať čudné každému, kto ma nepozná.
Bol tam aj teleskop, ale ten funguje len cez deň, lebo sa cez neho dívali na Slnko. Tiež tam bol stánok venovaný Jane Goodall a jej organizácii, stánok Eset, STU, SAV, Muni – Masarykovej univerzity, a robot, naprogramovaný tak, aby maľoval.
O 20.40 začal koncert Derek Sherinian Band, o tej kapele som síce predtým nepočula, ale keďže sa z nej vytešovali na stránke Drumfestu, tušila som, že to bude stáť za to. Naozaj sa mi páčili.
V momente, ako dohrali, sa spustil dážď. Tak som pomaly kráčala domov, mesto sa vyľudnilo, ulice boli zrazu pusté. A mne napadlo, prečo je to mesto také prázdne? Veď som v hlavnom meste, ľudia by sa mali baviť, je víkend – oh wait….je len štvrtok.
16.5.2024
Šiesty deň – piatok: rozlúčka a posledné prednášky
Neil Lawrence, Garett Reisman, Carole Mundell, Dante Lauretta, Brian Greene
Posledný deň …to je ťažké. Naozaj nechcem, aby to skončilo. Bol to skvelý týždeň, ktorý sa mi zdal byť oveľa dlhší. Už sa mi to raz stalo, keď sme boli v Poloninách na “expedícii” za divočinou štyri dni, mala som pocit, že tých ľudí poznám už veľmi dlho. A tu to bolo podobné.
Bolo povedané, že sa stretneme všetci dobrovoľníci okolo obeda. Neskôr sa upresnila hodina na jedenástu a miesto sa zmenilo z Areny na Grand Hotel, takže to niektorí nestihli. A ďalší zas mali službu na námestí. V hoteli sme sa zhromaždili na chodbe, poďakovali sa nám a všetci sme dostali po jednej knižke Origins of the Cosmos, s tým, že možno nám ju niekto aj podpíše. A že presúvame sa do Arény.
V Aréne sme zistili, že vlastne my – naša PR časť – nemáme čo robiť, až do jednej, takže sme sa išli najesť. O jednej sme s pocitom zbytočnosti rozložili stôl a stoličky, lebo už včera prišiel už len jeden novinár. Navyše fúkalo a bolo zima. Takže keď prišla jedna novinárka, naša radosť sa rovnala pocitu výhry v lotérii – nesedíme tu zbytočne!
Lilit nám to dovolila zbaliť o tretej, tak sme sa mohli ísť dnu zohriať. Ja som išla na prednášky, Filip to už zabalil a šiel domov, tak sme sa rozlúčili.
Zmeškala som fotenie a podpisovanie knižky s celebritami, našťastie ma Tomáš hneď zavolal, že má podpis v knižke a pomohol mi získať ten môj od Chrisa Hadfielda. Ale fotku s ním bohužiaľ nemám.
Fotka dobrovoľníkov s Brianom Greeneom:
Posledná prednáška so superstar Brian Greeneom:
Brian Greene
Dopočúvala som prednášky s Chrisom Hadfieldom sediacim za mojím chrbtom, opäť som stretla usmievavého Vedátora Samuela Kováčika a po rozlúčkovom prejave zakladateľa Starmusu Garika Israeliana som odišla domov do všednosti…..s knižkou podpísanou Chrisom Hadfieldom.
Toto nie sú výsledky hlasovania, ale súhrn mojich krokov počas volebného dňa.
Keď som sa upísala do komisie, netušila som, že sa celý deň nezastavím. Myslela som si, že sa väčšinu času budem nudiť.
Od rána to bol frmol. Hodina na nachystanie priestorov a sotva sme ich dokončili, už boli dnu prví hlasujúci. Najmä dôchodcovia, potom rodiny s deťmi a keď to okolo obeda na chvíľu utíchlo, prišla hlavná organizátorka z mestského úradu.
“Aký tu máte kľud!” skonštatovala prekvapene.
“To len teraz, cez obed…” a už sa tlačili dnu ďalší.
Celý deň sa tvorili rady, ľudia nedočkavo stepovali pri prahu, aby mohli uplatniť svoje občianske práva. Niektorí z nich boli veĺmi starí a ledva sa došuchotali s paličkou, barlou, s vozítkom či na vozíku. Rodiny s deťmi od najmenších bábätiek po teenagerov. Hrdí, neistí a rozrušení prvovoliči. Distingvované staršie páry, aj podivne vyzerajúce bytosti. Pokerovaný nácek. Ale všetci boli slušní a zorganizovaní.
Najviac práce bolo s volebnými lístkami. Bolo 25 kandidátov a všetky tie listy sme museli povyberať z jednotlivých rozložených kôp a vložiť do obálky. Volič si jeden list vybral, vložil do obálky a ostatné vyhodil. Totálne zbytočne vyhodený papier, zbytočná robota. Ak sa pomýlil a vložil dva lístky, hlas sa nerátal.
Tieto obálky sa míňali rapídnou rýchlosťou, takže sme neustále kmitali pri kopách, vyberali jednotlivé listy a spojili ich, jeden ich vkladal do obálky, jeden ich podával voličom s poučením. Dvaja zapisovali, jeden kontroloval vstup do miestnosti.
V konečnom dôsledku sme pripravili 900 obálok, takže som mala pocit, že som niekde na poli a zaradom trhám burinu. V kombinácii s únavou sa mi to začalo zdať neskutočné a zároveň že to robím odjakživa a navždy. Brr.
Ľudia v komisii boli fajn, zväčša mladí študenti (3), dve staršie panie (2), a dvaja 30+. V priebehu toho jedného dňa sme sa tak zblížili, ako keby sme boli niekde na chate na horách. Hlavne decká boli milé a všetci sme hneď fungovali ako tím.
Prišla jedna pani, čo chcela voliť, hoci tam nemala trvalý pobyt a tvárila sa, že ani zaboha neodíde. Nakoniec jej niekto povedal, že sa mala niekde prihlásiť a ona že ok, a v klude odišla, po predošlej bojovnosti ani stopy.
Prišiel 91 ročný pán s tým, že si zabudol občiansky, a že “Ja vám kuknem do oka, a vy mi uveríte, že neklamem a necháte ma voliť.” No nepochodil a poslali sme ho nech sa vráti pre doklad.
Ešte vtipnejšie to bolo,keď sa vrátil aj s občianskym. Pani, ktorá zapisovala voličov, bola rodená Modranka, ktorá emigrovala do Kanady a nedávno sa vrátila. V Modre poznala každého druhého, každého zdravila ako známeho a vypytovala sa, ako sa má, ako sa má rodina a podobne. A keď sa tento pánko vrátil aj s občianskym, tak mu vraví; “Ale viete…ja vás poznám. Vy ste sused, máte vedľa mňa záhradu.”
Pánko sa rozosmial a vraví, že “no keby všetci dodržiavali pravidlá ako vy, to by tu inak fungovalo”.
Ale on si ju nepamätal.
Tesne pred zatvorením prišiel zadýchaný, vyplašený tridsiatnik: “Ja som taký špeciálny prípad, ukradli mi občiansky.”
“Máte potvrdenie z polície?”
“Áno.”
“Tak môžete voliť “
Ošívajúc sa, zašiel za plentu a odvolil.
Ešte sme zažili vtipnú príhodu so zabuchnutými dverami, preliezaním okna, aktívnym občanom a nasrdenými policajtami.
O desiatej sa dvere zavreli a začalo sa triediť. Spojili sa stoly, vysypal obsah urny, spočítali obálky, vyradili neplatné hlasy, spočítali sa hlasy za strany a potom sa zapisovali jednotlivé krúžky.
Únava už bola značná.
Radosť z exitpolu vystriedalo zhrozenie po zverejnení predbežných výsledkov.
Čakanie na potvrdenie zápisnice.
Odchod domov so zmiešanými pocitmi a smrteľnou únavou.
Coexistence je názov výstavy v modranskom sirotinci. Výstava trvá od 30. júna 2023 do 31. augusta 2023, otvorená je každý víkend.
Výstava obsahuje diela tridsiatich piatich mladých amatérskych autorov.
Sirotinec – Coexistence je pokračovaním komunitného multižánrového podujatia, ktoré prezentuje a podporuje tvorbu mladých umelkýň a umelcov už viac ako päť rokov. Tohtoročná téma COEXISTENCE je reakciou na aktuálnu situáciu, v ktorej sa ako spoločnosť nachádzame. Pojmom COEXISTENCE umelci vyjadrujú dôležitosť vedomého prístupu ku spoločnej existencii, či už v rovine spoločenskej, enviromentálnej alebo inej.
Diela umiestnené v priestoroch krásnej stavby Jurkovičovho sirotinca splývajú s priestorom, vytvárajú s ním jeden celok, alebo z neho vystupujú. Tieto diela sú presne ako ich autori – plné túžby vyjadriť sa, nekompromisne a emotívne. Niektoré zabolia, niektoré vydesia, dojmú, či donútia zamyslieť sa.
Hidden history 