[my way]
Modranský sirotinec je stavba v meste Modra s dlhou a zaujímavou históriou. Vznikol ako „hniezdo záchrany“, útočisko pre siroty a deti, ktorých rodičia umreli, alebo sa ocitli na pokraji biedy.
Sirotinec postavený podľa projektov známeho architekta Dušana Jurkoviča stavali Modrania zo zbierky, na ktorú sa skladalo celé Slovensko.
Deň modranského sirotinca sa konal 20.5.2023 už jedenástykrát.
Swap rastlín je event, ktorý v Modre organizovalo občianske združenie Presahy. V sobotné májové dopoludnie sa na nádvorí Modranského sirotinca stretli občania Modry a okolia, aby si povymieňali rastlinky.
Na tejto burze sa nepoužívajú peniaze, ale “swapíky” – každá rastlinka je ohodnotená na určitý počet swapíkov, za ktoré si môžete potom kúpiť iné rastlinky.
Modranský sirotinec vytvára príjemný komunitný priestor. V tieni tejto mohutnej stavby pána Jurkoviča, v domáckej atmosfére miestnych sa na nádvorí medzi stánkami ponevierali milovníci rastliniek. Stretli sa susedia a známi, prehodili pár slov, dali si kávičku či malinkovku, ochutnali koláčiky domácej výroby.
Deti mali vytvorený priestor na tvorivosť, farbičky a papier neostali bez povšimnutia. Príjemnú atmosféru dopĺňal výber kvalitnej pohodovej hudby.
Do akcie sa ako dobrovoľníci zapojili aj teenageri z divadelného krúžku z občianskeho združenia Presahy.
Nechýbali ani domáci miláčíkovia – psy a lietajúce drony.
Cesta za vysnívaným zamestnaním je tŕnistá. Zvlášť, keď si žena.
Začalo to pred dvomi rokmi, ale vlastne oveľa, oveľa skôr, keď som bola ešte dieťa a prvýkrát som prišla do styku s technológiami. Za prvé peniaze som si kúpila digitálnu ruskú hru, tzv “Vajcovku”. Lásku k machines som si upevnila hrou Tetris na akejsi lacnej verzii Gameboya a hrou na PC Prince of Persia, na ktorej som trávila hodiny v práci u mamy.
Potom boli počítače už všade, aj keď nie každý ich mal doma, stávali sa postupne samozrejmou súčasťou našich životov. Na strednej škole sme mali predmet informatika, kde v učebni plnej vtedy už zastaraných 286tiek sme sa učili praveký textový editor T602 a účtovné programy, ktoré už vyšli z módy.
Keďže ma to už vtedy tiahlo k IT, na výške som si vybrala odbor hospodárskej informatiky. Život ma ale zavial iným smerom.
Keď sa vonku chalani z našej bavili o PC, sústredene som načúvala a dúfala, že sa na mňa niečo nalepí – neodvažovala som sa čokoľvek opýtať, správali by sa povýšenecky. Vlastný počítač som nemala až do 28 rokov a ten v práci mal obmedzené užívanie.
Tak som len sledovala, ako si vytvárajú vlastné siete, sťahujú filmy z netu cez torrenty, ako sa pripájajú cez modem a ako četujú na novovzniknutom Pokeci.
Vznikali internetové kaviarne, kde som nikdy nebola, iba som raz v jednej prespala na zemi na festivale Pohoda.
Zatiaľ som v práci pracovala v databáze, ktorá sa zobrazovala v terminále, a používanie Wordu bola novinka, s ktorou ťažko zápasili staršie kolegyne.
Postupne, ako sa čas rútil vpred, zlepšovala sa aj informatizácia našej ustanovizne. Zrazu sme používali aj moderné aplikácie, ktoré nám uľahčovali, ale najmä zefektívňovali prácu.
Môj osobný comp som používala najmä na hry a ukladanie fotiek, googlenie, rozprávky pre dieťa. Potom prišiel facebook.
A prišli i smartfóny, zrazu bol pc zbytočnosťou, lebo pc si nosil všade so sebou vo vrecku. Začal sa otvárať nový svet. So smartfónom vo vrecku, vždy online, vždy dostupné informácie o všetkom, vždy dostupní všetci ľudia. A každý vedel o každom všetko, takže keď ste sa stretli, otázka Ako sa máš? strácala zmysel. Lebo veď už viem.
A potom prišla korona. Covid19 obrátil náš zrýchlený svet naruby. Všetci museli spomaliť, zastaviť sa. Zadržať dych. Svet nastal online. Online zamestnanie, online škola. Online nákupy, online obedy. Online zoznamky, online koncerty. Online vyšetrenie u lekára, online skúšky v škole. Šialené. Svet mal zrazu to, o čom roky sníval. A nepáčilo sa mu to až tak.
No a ja, ja som si kúpila svoj prvý notebook. S bázňou som sa ho dotýkala, aby som tú krehkosť nezlomila. S vedomím, že je to prvý počítač skutočne iba môj, som objavovala jeho temné zákutia. A spomenula som si na svoju detskú objaviteľskú vášeň.
Nejakou vesmírnou náhodou som objavila “hru”, kde sa riešili “rébusy” s SQL. Čo je SQL, som mala len matnú predstavu. Ale bavilo ma to a išlo mi to, tak som sa začala ponárať do toho hlbšie, až som sa prekopala cez ďalšie “hry” a aplikácie k poznaniu, že toto je to, čo chcem robiť.
Programovať.
Emd of part 1.
Keď som vplávala do davu, pochytila ma úzkosť. Prečo vlastne ja, sociofobik, leziem do masy ľudí? Aha, lebo zvedavosť je silnejšia. Nádych, výdych. V pohode. Idem pozorovať ľudí.
Dav plynul ako rieka, prevaľovali sa vlny, zlievali sa prúdy, zrážali sa a vytvárali nepriechodné slučky. Ľudia sa pohybovali zladeným, spomaleným tempom a ako jeden organizmus sa vyhýbali jeden druhému.
Boli tam všetky vekové skupiny aj sociálne vrstvy, od detí v kočíku po starenky v klobúkoch, rodinky aj opilci, miestni aj prišelci z iných miest.
Hrala hudba, ktorá neurazí, šírili sa vône pečeného mäsa aj cukrovej vaty. Deti na kolotočoch výskali, ustrašené psy sa tvárili neisto. Ľudia postávali s pohármi či s jedlom v ruke, obzerali si tovar v stánkoch.
Vnorila som sa do davu a len tak som surfovala. Po chvíli pocit úzkosti zmizol a začala som si všímať ručnú tvorbu v stánkoch. Bola naozaj rozmanitá – keramika, šperky, tkané koberce, pletené hračky, drevené skladačky, prútené koše, sklenené figúrky, cínové postavičky. Stánkari trpezlivo či znudene postávali či posedávali, ponúkali tovar okoloidúcim, číhali na zlodejov.
Kúpila som si hrnček s obrázkom Beatles. Mám slabosť pre keramiku, preto si veľmi vyberám, čo si kúpim. Inak by som nemohla zavrieť skrinku v kuchyni. Na obrázku je slávna fotka členov The Beatles prechádzajúch priechod na Abbey Road.
Vôňa jedla a vína sa niesla vzduchom, vtierala sa, omamovala zmysly. Langoše, cigánska, kačica, lokše, podpecníky, trdelníky, to všetko sa miešalo a vytváralo miestami až nesnesiteľnú arómu.
Dav zhustol a zasekol sa. S pohárom burčiaku v ruke som postávala a trpezlivo čakala, kedy sa ten gordický uzol rozpletie. Nejaké dieťa začalo plakať. Musím odtiaľto vypadnúť.
Otočila som sa a preplietla sa krížom von z prúdu. Nádych, výdych. Prezerám si stánok s reliéfmi z dreva. Nádhera. Ako to vóbec robia?
Konečne som našla stánok, ktorý som hľadala. Baterky, kombinačky, kliešte, outdoorový equipment, nože. Nože. Vyskakovacie, vreckové, motýliky. Chlapec si práve vyberá ten svoj, skúša vyskakovací mechanizmus, opatrne, vraví mu otec. Krásne puto otca a syna.
Keď odídu a uvoľnia miesto, začnem si vyberať aj ja. Mám doma niekoľko nožov, ale vždy sa nájde miesto na ďalší. Mám už predstavu, čo chcem, takže to netrvá príliš dlho. Vyberiem si vreckový nožík z ocele, vyzdobenej ako damašek, pekný kovový nožík ozdobený drevenou lištou s nápisom Browning, ako neskôr zistím, lebo nápis je prelepený cenovkou. Je to jasný fejk, ale pekný.
Endorfíny spôsobené uspokojením nutkavej potreby nakupovať, podporené alkoholom ma ženú ďalej browsovať davom. Je tu pár pouličných umelcov, korenie jarmoku. Jeden hrá na fujare, ďalší predvádza deťom akési bábkové divadlo. Dlhovlasý týpek s fujarou potom presedlá na fascinujuci hudobný nástroj, ktorý vydáva zvuky znejúce ako hudba z hlbokého vesmíru.
Ochladilo sa, začalo pršať. Dav ďalej hustne, blíži sa koncert headlinera večera. Najvyšší čas vypadnúť do tepla. Stopnem si autobus a opúšťam tohtoročné vinobranie. Hudba z kolotočov sa postupne vzďaluje, až napokon úplne zanikne. V batôžku si nesiem nové poklady a hreje ma medovina.
Gertrude Caroline Ederle was an American competition swimmer, Olympic champion, and world record-holder in five events.
On August 6, 1926, she became the first woman to swim across the English Channel.Among other nicknames, the press sometimes called her “Queen of the Waves”.
Hidden history 