Toto nie sú výsledky hlasovania, ale súhrn mojich krokov počas volebného dňa.
Keď som sa upísala do komisie, netušila som, že sa celý deň nezastavím. Myslela som si, že sa väčšinu času budem nudiť.
Od rána to bol frmol. Hodina na nachystanie priestorov a sotva sme ich dokončili, už boli dnu prví hlasujúci. Najmä dôchodcovia, potom rodiny s deťmi a keď to okolo obeda na chvíľu utíchlo, prišla hlavná organizátorka z mestského úradu.
“Aký tu máte kľud!” skonštatovala prekvapene.
“To len teraz, cez obed…” a už sa tlačili dnu ďalší.
Celý deň sa tvorili rady, ľudia nedočkavo stepovali pri prahu, aby mohli uplatniť svoje občianske práva. Niektorí z nich boli veĺmi starí a ledva sa došuchotali s paličkou, barlou, s vozítkom či na vozíku. Rodiny s deťmi od najmenších bábätiek po teenagerov. Hrdí, neistí a rozrušení prvovoliči. Distingvované staršie páry, aj podivne vyzerajúce bytosti. Pokerovaný nácek. Ale všetci boli slušní a zorganizovaní.
Najviac práce bolo s volebnými lístkami. Bolo 25 kandidátov a všetky tie listy sme museli povyberať z jednotlivých rozložených kôp a vložiť do obálky. Volič si jeden list vybral, vložil do obálky a ostatné vyhodil. Totálne zbytočne vyhodený papier, zbytočná robota. Ak sa pomýlil a vložil dva lístky, hlas sa nerátal.
Tieto obálky sa míňali rapídnou rýchlosťou, takže sme neustále kmitali pri kopách, vyberali jednotlivé listy a spojili ich, jeden ich vkladal do obálky, jeden ich podával voličom s poučením. Dvaja zapisovali, jeden kontroloval vstup do miestnosti.
V konečnom dôsledku sme pripravili 900 obálok, takže som mala pocit, že som niekde na poli a zaradom trhám burinu. V kombinácii s únavou sa mi to začalo zdať neskutočné a zároveň že to robím odjakživa a navždy. Brr.
Ľudia v komisii boli fajn, zväčša mladí študenti (3), dve staršie panie (2), a dvaja 30+. V priebehu toho jedného dňa sme sa tak zblížili, ako keby sme boli niekde na chate na horách. Hlavne decká boli milé a všetci sme hneď fungovali ako tím.
Prišla jedna pani, čo chcela voliť, hoci tam nemala trvalý pobyt a tvárila sa, že ani zaboha neodíde. Nakoniec jej niekto povedal, že sa mala niekde prihlásiť a ona že ok, a v klude odišla, po predošlej bojovnosti ani stopy.
Prišiel 91 ročný pán s tým, že si zabudol občiansky, a že “Ja vám kuknem do oka, a vy mi uveríte, že neklamem a necháte ma voliť.” No nepochodil a poslali sme ho nech sa vráti pre doklad.
Ešte vtipnejšie to bolo,keď sa vrátil aj s občianskym. Pani, ktorá zapisovala voličov, bola rodená Modranka, ktorá emigrovala do Kanady a nedávno sa vrátila. V Modre poznala každého druhého, každého zdravila ako známeho a vypytovala sa, ako sa má, ako sa má rodina a podobne. A keď sa tento pánko vrátil aj s občianskym, tak mu vraví; “Ale viete…ja vás poznám. Vy ste sused, máte vedľa mňa záhradu.”
Pánko sa rozosmial a vraví, že “no keby všetci dodržiavali pravidlá ako vy, to by tu inak fungovalo”.
Ale on si ju nepamätal.
Tesne pred zatvorením prišiel zadýchaný, vyplašený tridsiatnik: “Ja som taký špeciálny prípad, ukradli mi občiansky.”
“Máte potvrdenie z polície?”
“Áno.”
“Tak môžete voliť “
Ošívajúc sa, zašiel za plentu a odvolil.
Ešte sme zažili vtipnú príhodu so zabuchnutými dverami, preliezaním okna, aktívnym občanom a nasrdenými policajtami.
O desiatej sa dvere zavreli a začalo sa triediť. Spojili sa stoly, vysypal obsah urny, spočítali obálky, vyradili neplatné hlasy, spočítali sa hlasy za strany a potom sa zapisovali jednotlivé krúžky.
Únava už bola značná.
Radosť z exitpolu vystriedalo zhrozenie po zverejnení predbežných výsledkov.
Čakanie na potvrdenie zápisnice.
Odchod domov so zmiešanými pocitmi a smrteľnou únavou.
Hidden history 