Cesta za vysnívaným zamestnaním je tŕnistá. Zvlášť, keď si žena.
Začalo to pred dvomi rokmi, ale vlastne oveľa, oveľa skôr, keď som bola ešte dieťa a prvýkrát som prišla do styku s technológiami. Za prvé peniaze som si kúpila digitálnu ruskú hru, tzv “Vajcovku”. Lásku k machines som si upevnila hrou Tetris na akejsi lacnej verzii Gameboya a hrou na PC Prince of Persia, na ktorej som trávila hodiny v práci u mamy.
Potom boli počítače už všade, aj keď nie každý ich mal doma, stávali sa postupne samozrejmou súčasťou našich životov. Na strednej škole sme mali predmet informatika, kde v učebni plnej vtedy už zastaraných 286tiek sme sa učili praveký textový editor T602 a účtovné programy, ktoré už vyšli z módy.
Keďže ma to už vtedy tiahlo k IT, na výške som si vybrala odbor hospodárskej informatiky. Život ma ale zavial iným smerom.
Keď sa vonku chalani z našej bavili o PC, sústredene som načúvala a dúfala, že sa na mňa niečo nalepí – neodvažovala som sa čokoľvek opýtať, správali by sa povýšenecky. Vlastný počítač som nemala až do 28 rokov a ten v práci mal obmedzené užívanie.
Tak som len sledovala, ako si vytvárajú vlastné siete, sťahujú filmy z netu cez torrenty, ako sa pripájajú cez modem a ako četujú na novovzniknutom Pokeci.
Vznikali internetové kaviarne, kde som nikdy nebola, iba som raz v jednej prespala na zemi na festivale Pohoda.
Zatiaľ som v práci pracovala v databáze, ktorá sa zobrazovala v terminále, a používanie Wordu bola novinka, s ktorou ťažko zápasili staršie kolegyne.
Postupne, ako sa čas rútil vpred, zlepšovala sa aj informatizácia našej ustanovizne. Zrazu sme používali aj moderné aplikácie, ktoré nám uľahčovali, ale najmä zefektívňovali prácu.
Môj osobný comp som používala najmä na hry a ukladanie fotiek, googlenie, rozprávky pre dieťa. Potom prišiel facebook.
A prišli i smartfóny, zrazu bol pc zbytočnosťou, lebo pc si nosil všade so sebou vo vrecku. Začal sa otvárať nový svet. So smartfónom vo vrecku, vždy online, vždy dostupné informácie o všetkom, vždy dostupní všetci ľudia. A každý vedel o každom všetko, takže keď ste sa stretli, otázka Ako sa máš? strácala zmysel. Lebo veď už viem.
A potom prišla korona. Covid19 obrátil náš zrýchlený svet naruby. Všetci museli spomaliť, zastaviť sa. Zadržať dych. Svet nastal online. Online zamestnanie, online škola. Online nákupy, online obedy. Online zoznamky, online koncerty. Online vyšetrenie u lekára, online skúšky v škole. Šialené. Svet mal zrazu to, o čom roky sníval. A nepáčilo sa mu to až tak.
No a ja, ja som si kúpila svoj prvý notebook. S bázňou som sa ho dotýkala, aby som tú krehkosť nezlomila. S vedomím, že je to prvý počítač skutočne iba môj, som objavovala jeho temné zákutia. A spomenula som si na svoju detskú objaviteľskú vášeň.
Nejakou vesmírnou náhodou som objavila “hru”, kde sa riešili “rébusy” s SQL. Čo je SQL, som mala len matnú predstavu. Ale bavilo ma to a išlo mi to, tak som sa začala ponárať do toho hlbšie, až som sa prekopala cez ďalšie “hry” a aplikácie k poznaniu, že toto je to, čo chcem robiť.
Programovať.
Emd of part 1.
Hidden history 