Keď som vplávala do davu, pochytila ma úzkosť. Prečo vlastne ja, sociofobik, leziem do masy ľudí? Aha, lebo zvedavosť je silnejšia. Nádych, výdych. V pohode. Idem pozorovať ľudí.
Dav plynul ako rieka, prevaľovali sa vlny, zlievali sa prúdy, zrážali sa a vytvárali nepriechodné slučky. Ľudia sa pohybovali zladeným, spomaleným tempom a ako jeden organizmus sa vyhýbali jeden druhému.
Boli tam všetky vekové skupiny aj sociálne vrstvy, od detí v kočíku po starenky v klobúkoch, rodinky aj opilci, miestni aj prišelci z iných miest.
Hrala hudba, ktorá neurazí, šírili sa vône pečeného mäsa aj cukrovej vaty. Deti na kolotočoch výskali, ustrašené psy sa tvárili neisto. Ľudia postávali s pohármi či s jedlom v ruke, obzerali si tovar v stánkoch.
Vnorila som sa do davu a len tak som surfovala. Po chvíli pocit úzkosti zmizol a začala som si všímať ručnú tvorbu v stánkoch. Bola naozaj rozmanitá – keramika, šperky, tkané koberce, pletené hračky, drevené skladačky, prútené koše, sklenené figúrky, cínové postavičky. Stánkari trpezlivo či znudene postávali či posedávali, ponúkali tovar okoloidúcim, číhali na zlodejov.
Kúpila som si hrnček s obrázkom Beatles. Mám slabosť pre keramiku, preto si veľmi vyberám, čo si kúpim. Inak by som nemohla zavrieť skrinku v kuchyni. Na obrázku je slávna fotka členov The Beatles prechádzajúch priechod na Abbey Road.
Vôňa jedla a vína sa niesla vzduchom, vtierala sa, omamovala zmysly. Langoše, cigánska, kačica, lokše, podpecníky, trdelníky, to všetko sa miešalo a vytváralo miestami až nesnesiteľnú arómu.
Dav zhustol a zasekol sa. S pohárom burčiaku v ruke som postávala a trpezlivo čakala, kedy sa ten gordický uzol rozpletie. Nejaké dieťa začalo plakať. Musím odtiaľto vypadnúť.
Otočila som sa a preplietla sa krížom von z prúdu. Nádych, výdych. Prezerám si stánok s reliéfmi z dreva. Nádhera. Ako to vóbec robia?
Konečne som našla stánok, ktorý som hľadala. Baterky, kombinačky, kliešte, outdoorový equipment, nože. Nože. Vyskakovacie, vreckové, motýliky. Chlapec si práve vyberá ten svoj, skúša vyskakovací mechanizmus, opatrne, vraví mu otec. Krásne puto otca a syna.
Keď odídu a uvoľnia miesto, začnem si vyberať aj ja. Mám doma niekoľko nožov, ale vždy sa nájde miesto na ďalší. Mám už predstavu, čo chcem, takže to netrvá príliš dlho. Vyberiem si vreckový nožík z ocele, vyzdobenej ako damašek, pekný kovový nožík ozdobený drevenou lištou s nápisom Browning, ako neskôr zistím, lebo nápis je prelepený cenovkou. Je to jasný fejk, ale pekný.
Endorfíny spôsobené uspokojením nutkavej potreby nakupovať, podporené alkoholom ma ženú ďalej browsovať davom. Je tu pár pouličných umelcov, korenie jarmoku. Jeden hrá na fujare, ďalší predvádza deťom akési bábkové divadlo. Dlhovlasý týpek s fujarou potom presedlá na fascinujuci hudobný nástroj, ktorý vydáva zvuky znejúce ako hudba z hlbokého vesmíru.
Ochladilo sa, začalo pršať. Dav ďalej hustne, blíži sa koncert headlinera večera. Najvyšší čas vypadnúť do tepla. Stopnem si autobus a opúšťam tohtoročné vinobranie. Hudba z kolotočov sa postupne vzďaluje, až napokon úplne zanikne. V batôžku si nesiem nové poklady a hreje ma medovina.
Hidden history 