Vytiahla som z pivnice bajk, oprášila, dofúkala gumy po zime a šla ho prevetrať na hodinku von. Po hrádzi, popri Propíku, smerom na Berg. Zapadajúce slnko mi svietilo do očí za slnečnými okularmi a príjemne ma opaľovalo. Pod mostom bola opäť mestská pláž, obehla som vychádzkový mestský vláčik a šinula si to na Berg.
Ľudí ubudlo, pozorovala som športujúcich cyklistov, bežcov a korčuliarov a napínala zanedbané svaly na nohách. Berg sa blížil, hore na Lafranconi sa mi šliapať nechcelo, tak som pokračovala ďalej a premýšľala, ako to asi vyzerá na hranici.
Obehla som petržalský bunker a pri najbližšej cestičke smerom k Dunaju som sa zviezla dolu kopcom. Už som tadeto raz, dvakrát išla…na ceste kráčal tatino s dvomi malými deťmi, chlapček a dievčatko, ako Filmárik a Filmuška, bojazliví a hanbliví. Asi dvojičky. Usmiala som sa na ne a išla ďalej. Veď vlastne je to cesta k bunkru…idem to omrknúť, sto rokov som tam nebola.
Po cestičke kráčali dvaja Japonci, zrejme otec a syn. Zaberali celú šírku cestičky a zľakli sa, keď ma zbadali, že im vynadám, ale ja som sa usmiala a oni sa usmiali tiež.
Dorazila som k bunkru, samozrejme zatvorený, tak som si išla aspoň prečítať tabuľu. Kútikom oka som sledovala staršieho Japonca, ktorý si všetko kameroval a blížil sa k tabuli s komentárom v japončine. Nápisy na tabuli boli iba v slovenčine, tak ma oslovil:
– Have you ever been inside?
– Yes….once…
– Is it large underground?
S námahou som lovila slová v pamäti…
– Yes, it is one or two …eee underground….
– Are there weapons, like on that picture?
– Yes, but it was repaired by …ehm…not state, but….keen citizen…it was devastated after communism and some people decided to …eer….repair it…I dont know, if you can understand me, – dodala som, ked som videla ako sa tvári.
– A little bit…so, not government, but volunteers repaired it, right?
– Yes, volunteers…that was the right word…it is open from eleven to eighteen, ukázala som na tabuľu, aby som nevyzerala tak blbo.
– Yes, but only on Saturday (sakra, zase vedľa!)
– Yes, only on Saturday, povedala som smutne.
– Are you from Bratislava?
Konečne zmena témy! Teraz sa ma opýta na nejaké zaujímavé miesta v Bratislave.
– Yes…
– And do you bike hard every day?
(me, confused:)
– No …actually this is the first time I went on bike….
– First time? tvári sa neveriaco a trochu sa zamračí.
Dokelu, už si myslí, že som divná.
– I am working everyday and dont have time for myself…., vyhováram sa.
– But you dont look like that, you have great figure.
– Oh, thank you….červenám sa a už beriem nohy na plecia
– So….enjoy….rozlúčim sa.
Japonci vyzerajú trochu zmätene, ale slušne sa rozlúčia a usmejú.
Sadám na bajk a zdrhám hore na hrádzu, opaľujem zas Filmárika a Filmušku a vravím si damn, that was weird :)))
Cestou ešte zistím, že mi zas unikol dobrý ska/reggae koncert pri Dunaji, šliapnem do pedálov, vybehnem zas na hrádzu a fičím do Ovsišťa. Cestou zrazím asi päťdesiat mušiek a asi päť z nich zjem, sledujem pokosené polia vo svetle zapadajúceho slnka, v Ovsišti to zalomím vpravo a už mám plán, dám si zmrzku.
A potom so zmrzkou v jednej ruke a riaditkom v druhej sa motkám tlačiac pomaly do pedálov a cítim sa ako gangster vo svojom ghette:))
Hidden history 